Som zo všetkého úplne sklamaná a stratila som absolútne ilúziu o tom, či je vôbec možné sa s niekým naozaj zohrať a hlavne dokázať komunikovať správne. Môj bývalý priateľ veľmi na ženský, skončilo. Môj súčasný, manžel, ideálny pre mňa. Hodný, ústretový, milujúci, verný, pracovitý, taktný, pozorný, empatický, vlastne hanblivý tiež, vždy ma opečovával ….. úplne všetko čo som chcela od partnera som mala. Bohužiaľ nakoniec aj s bonusom – jeho rodičmi. Aj napriek tomu, že sme mohli mať krásny život, jedno zlé rozhodnutie v živote a všetko je preč. Po 2 rokoch spoločného bývania s jeho rodičmi, kedy som ho prosila, len o to at nam zaisti trochu súkromia pre nás, neustúpil ani jeden z nich zo svojho ,,tak to tu vždy bolo,,.
Manžel sa nikdy nezastal ma, ale vždy ich a len všetkých okolo. Niekoľkokrát ma nechal odísť aj so synom, než aby so mnou vôbec o tom už komunikoval. Namiesto komunikácie od neho len mlčanie a odo mňa následne len pocit nešťastia na tomto mieste a úzkosti. Takže som nakoniec akosi,, nevyhovela,,, pretože nie som ako jeho mamička a neprispôsobila som sa ich rodinnému vzorcu tak ako si asi vysníval a tak nič neriešil a radšej ma s malým (4 roky) opustil, nechal odísť a zostal radšej s rodičmi bez zmien.
A ja si priala len trochu súkromia a komunikácie. Myslím, že rodina ktorú vytvoríme je dôležitejšia ako tá, z ktorej pochádzame, pre mňa je rodina on a malý, a na kvalitný vzťah a žitie musíme mať súkromní. Ja som už bola z toho snaženia a vysvetľovania úplne vyčerpaná a na dne. Nikdy ma nepochopil. Ako vďaka za to, že som tam išla za ním a trpela to tam, sa ma vzdal, hoci aj on miluje ma. No ale mamičke sa posťažuje a zlá som tam bola vždy ja. Som nejako vadná teda ja, mám to nejako zle nastavený, ja si dávam za vinu všetko len sebe. ,,Možno som nemala tak naliehať, možno som sa mala teda prispôsobiť, možno som ho jednoducho sama od seba odradila.