Chcem odísť od manžela ( dva roky sa ku mne správa ako k slúžke, záujem o mňa žiadny, sex žiadny, na deti prísny ako na vojne. Včera som mala hovor od môjho ex (otec dcéry 14 rokov) kedy na mňa spustil, že čo ako robím, že stále chcem iba lásku a že koho ako chcem, či princa na bielom koni a jeho žena spustila na dcéru, že rovnako dopadne ako ja ako servírka v krčme a že chcem aby z nej niečo bolo a že ja stále potrebujem aby ma niekto ľutoval atď… Do toho som v tej chvíli kedy volal sedela u mojej mamy, ktorá s tým tiež nesúhlasí pritom ma celú dobu podporovala, videla ako sa trápim ja aj deti, poriadne mu nemohla prísť ani na meno (otočila z ničoho nič po tom čo sa dozvedela že si píšem s jedným kamarátom….
zdôrazňujem s kamarátom, s ktorým trávim prechádzky a občas zájdem do miestnej krčmy kde brigádne pracujem na pohár alebo si dáme u neho či u mňa čaj a zahráme doskovku aj s deťmi ) Že sa mám prebrať, že môj muž sa ospravedlnil a chybu priznal a že teraz kosí latinčinu a že čo ako chcem sama s deťmi robiť, že by najradšej išla na rodičak namiesto mňa, že pekne blbnem a nech to pozerám urovnať doma, že som sebecká atď . Ja neviem ako utriediť myšlienky a či rozhodovať srdcom alebo rozumom.
Toľko ma ten ich nátlak odrobil, že ani neviem čo prečo a ako. Hrozne ma bolí to, že sa ani nesnaží pochopiť moju situáciu a automaticky som hneď tá zlá ja. Neviem, čo odo mňa chcú. Asi by boli najradšej, aby som so sebou nechala zametať a všetko si nechala páčiť, lenže tak to naozaj nejde. Ja už som z toho unavená, vyčerpaná, porád nad tým premýšľam a neviem, ako z toho von. Partner mi vyčíta rôzne veci pri hadkách, ma to strašne fyzicky aj psychicky ničí, ale neviem, čo mám robiť. Hrozne by som si priala, aby sa ku mne správal s úctou a rešpektom, ale to asi od neho nemôžem čakať. Taký človek sa už asi ťažko zmení.